Page 74 - Staré Zlaté Časy

neuvedomovali, že môžeme havarovať. Požiadal som Pánka, aby ma vysadil, že pôjdem radšej
pešo. S radosťou to urobil a ja hneď ako som dostúpil na ľadovú cestu, som sa prekopŕcol a
šmýkalo ma dole kopcom. Horko – ťažko som sa zachytil dverí auta a znova som sa doň
vyštveral. Celé auto sa otriasalo smiechom pasažierov, a tak som so zaťatými zubami
absolvoval cestu šmykom až dole. Zaujímavé, že po tomto incidente Pánko prestal byť
nervózny a šoféroval, akoby sme boli na bezpečnej ceste. A to sme mali šťastie, že sme živí
došli domov.
Od 1959 roku sme chodievali do Maďarska na dovolenky ku Balatónu. Nebolo to
nič moc, sprvu sme stanovali a až neskôr sme si našli ubytovanie u Kovacs Lajosa. U nás bola
pomerne veľká bieda na potraviny, oblečenie a hlavne na financie. Ale oproti Maďarom sme
boli páni. Tam bola obrovská bieda a ešte sa zväčšila po kontrarevolúcii v 1956 roku. Museli
sa tam diať hrozné veci, lebo keď som zaviedol reč na ten rok, nik sa neodvážil o tom rozprávať.
No a žandári boli chudáci – zbraň nesmeli mať žiadnu, ale nosili aspoň na remeni púzdra na
revolver a aby nezívali prázdnotou, mali tam slaninku na desiatu.
Rád si spomínam na roky po svadbe. V Hruštíne to bol raj a hoci som mal práce
nad hlavu, užívali sme si v spoločnosti i v súkromí dosť. Do Terchovej som už išiel ako ženáč.
Mali sme naturálny byt, kde boli štyri veľké izby, kuchyňa, špajza a príslušenstvo. Bývala s
nami aj manželkina mladšia sestra Darina a obidve zariaďovali spolu tento veľký byt. Darina
sa neskôr vydala za Gusta Hanuljaka, vysokoškolského profesora v Bratislave, ktorý pochádzal
práve z Terchovej.
„Starý otec, Slovenská izba je tá istá, čo je teraz hore na Stárkovej?“ Presne tá a čo
si už všetko preskákala. Putovala s nami do Terchovej, viezli ju na vozoch ťahaných koňmi. Na
notariáte sme s ňou mali zariadenú hosťovskú izbu. Počas frontu v Terchovej sa na notariát
nasťahovali ruskí vojaci a mali tam nemocnicu. Nábytok im zrejme vadil, preto ho cez balkón
z prvého poschodia vyhadzovali von na dvor. Predstavte si, dokopy sa mu nič nestalo. Aká to
musí byť práca a trvanlivé drevo, že to vydržal. Jediné, čo vzalo ujmu bol luster, ktorý bol
prenádherný so štyrmi valaškami. Valašky sa niekomu zapáčili a surovo ich odlomil a ukradol.
A nám sa už nežiadalo dať ho opraviť. Dali sme dorobiť iba kríž, ale vidno na ňom, že je už z
inej doby a iného tvorcu. Sú pridané aj iné farby (zelená a žltá), ale aj tak je krásny. Kedysi mi
zaň (za celý nábytok) ponúkali 400 tisíc, ale ja som si ho nechcel dať, mali sme krásnu izbu a
určite raritnú, lebo myslím, boli na Slovensku iba dve.
Keď som už spomenul vojenskú nemocnicu na notariáte, tak vám poviem, aké to
bolo hrozné, keď sme sa tam vrátili po fronte. Celá spodná časť – pivnice a prízemie, boli
zapratané hnijúcimi odrezanými nohami a rukami, krvavými handrami, ktoré používali miesto
obväzov. Medzi tým sa váľali rozbité fľaše od alkoholu, zbytky jedla a výkalov. Ak sme tam
chceli bývať museli sme to riadne vyčistiť a dezinfikovať. No, ja hovorím, akoby som to robil
sám. Ja som v tom čase sedel v base a mala to na starosti vaša stará mama, ktorá nielen
dirigovala ostatných, ale aj vlastnými rukami odpratávala nečistoty. Chudera, doplatila na to.
Poštípala ju nejaká infikovaná mucha, ktorých tam boli roje, a ona dostala ľudovo sa tomu
hovorí, ružu (erysipel). Ruža sa jej opakovala pri najmenšom škrabnutí, alebo poštípaní
komárom. Mala pri tom červenú, zapálenú a veľmi opuchnutú nohu, vysoké teploty so
zimnicou, zvracala a musela ležať. Keď sa jej to stalo prvýkrát ešte kojila Mariku. Predstavte
si, stará mama mala za život ružu 45 krát. Pravú nohu mala oveľa hrubšiu ako ľavú

72