Page 75 - Staré Zlaté Časy

(lymfostáza), ale napriek tomu bola tanečnica stále dobrá. Ruskí vojenskí doktori a
lapiduchovia prinútili niektorých Terchovcov, aby im pomáhali pri ošetrovaní ranených.
Dezinfekcia nebola žiadna a amputácie rúk i nôh sa robili pri úplnom vedomí toho neboráka.
Pred tým mu síce dali sa napiť alkoholu, do úst mu strčili hrubý kolík, aby tak nekričal, alebo
mu jednoducho trepli po hlave. Našich mužov udivovali aj inštrumenty, ktoré s lekárskymi
nemali nič spoločné – obyčajná pílka na drevo a kuchynské nože. Napriek tomu veľa ľudí
prežilo. Dokonca aj v Terchovej jeden beznohý po takomto zákroku žil ešte veľa rokov. Rusi
často hovorili „U nás ľudí bohato“ a preto im tak nezáležalo na živote svojom ani druhom.
Koľko ranených mohlo prežiť a vrátiť sa domov, ale boli na príťaž, a tak ich buď zastrelili,
alebo jednoducho udreli po hlave a polomŕtvych zakopali. Okolie starého kostola bolo
preplnené mŕtvolami. Po vojne sa vykopávali, dávali do truhiel a prevážali na Partizánsky
cintorín v Žiline. Bola to hrozná práca a zohnať ľudí na ňu bol kumšt. K Andelíkovi sa pridalo
ešte pár chlapov, ale až vtedy, keď sa sľúbila bohatá odmena a množstvo alkoholu. Aj napriek
šatkám previazaným cez nos a ústa bolo cítiť neznesiteľný zápach rozkladajúcich sa tiel. Platilo
sa im od počtu truhiel. Spočiatku to sedelo – jeden mŕtvy – jedna truhla. Nik ich však
nekontroloval a náhodne sa prišlo na hroznú vec. Pri prevoze jedna truhla spadla a otvorila sa.
Miesto mŕtvoly sa vysypala hŕba kamenia, vážiaca približne toľko, ako dospelý muž. Odvtedy
sa každá truhla pred zatvorením musela skontrolovať a súhlasiť s menom na štítku vojaka. Ale
koľko kameňov je pochovaných, to sa už nikto nikdy nedozvie…

S T R Ý K O A N D E L Í K

Keď počujete, chlapci moji, povedať Terchová, čo vás ako prvé napadne okrem
krásnej prírody a lyžiarskych terénov? No, predsa Juro Jánošík, zbojník známy po celom svete.
Ale v Terchovej bola ešte jedna zaujímavá, charakteristická, rázovitá postava – „strýko
Andelík.“ Volal sa vlastne Jozef Vallo – Andelík. Narodil sa približne v roku 1890. Bol z neho
rúči mládenec, šikovný, pohľadný, na vojenčine si vyslúžil hodnosť kaprála. S vojakmi
pochodil kus sveta, získal skúsenosti, ba aj vedomosti. Ku koncu prvej svetovej vojny dal
podnet ku vzniku terchovskej republiky a stal sa jej prvým prezidentom. Smelosti mal dosť a
vyhlásil vojnu okolitým dedinám Belej, Varínu ba celej novovzniknutej ČSR. Zbraní mali dosť,
lebo každý vojak si so sebou z vojny doniesol fúru munície. Republiku oficiálne vyhlásili na
námestí. Škoda, že hlavnou náplňou práce prezidenta boli rabovky židovských krčiem a
sedliackych dvorov v spomínaných dedinách. Keď tiahli na Varín zastavili ich obrnené vozidlá
a vojaci zo žilinských kasární. A tak samozvaná republika skončila... Andelík sa oženil s veľmi
zbožnou a dobrou dievčinou, ale nedočkali sa potomstva. Od mladosti sa veľmi kamarátil s
pálenkou. Pil dokiaľ vládal a potom bol vulgárny, agresívny, nadával každému koho stretol a
svoju ženu útlu a drobnučkú, bil. Šlo to až tak ďaleko, že ju vyhnal z domu a tá sa uchýlila do
maštaľky, kde mala svoju kravu a kozu. Tak čisto, ako mala ona v maštaľke, nemali ani v
niektorých „popredných domoch“. Nesmierne mala rada deti a tak ju deti z celej Terchovej
húfne navštevovali. Nikdy neodišli naprázdno, len museli dať pozor, aby nestretli strýka, ktorý
surovo nadával a hádzal do nich kamene. Všetci sme ju dôverne volali strynka Andelíčka. Naše
deti tam radi chodili na ešte teplé mlieko, hneď po pôdoji. Rozprávala im rozprávky alebo
zážitky z predošlého života. Živila sa iba tým mliekom a občas osúchami. Bola nenápadná, žila

73