Page 76 - Staré Zlaté Časy

utiahnuto a nenápadne v tichosti skonala... Andelík v staršom veku bol vhodným modelom
dobrej karikatúry. Nízka postava, mierne zavalitý, s dlhými neupravenými ako sneh bielymi
vlasmi, s bielym strniskom na brade. V pomerne veľkých ústach neustále prežúval „močku“,
ktorú s radosťou odpľúval na všetky strany. Z hlavy temer nikdy neskladal umastený čierny
klobúk so širokou strieškou. Nosil starý čierny oblek so špinavou bielou košeľou. Bagandže na
nohách páchli na diaľku a špinavé hrubé prsty žmolili tabak. Keď sa k niekomu priblížil,
smiešne znetvoril ústa, vydal zvláštny zvuk „HEE“ a prudko sa naklonil až každý od neho
odskočil. Na tom sa vždy veľmi smial.
Nerešpektoval nikoho. V čase rozvoja turistiky jeho najmilšou zábavou bolo
naháňať turistky v šortkách a šľahať ich po holých nohách žihľavou. Možno podľa tohto opisu
by sa podobných mužov našlo viac. Ale Andelík mal jednu veľkú zvláštnosť. Niekoľko
mesiacov nemusel spať, buntošil po nociach, nadával a pil a potom na niekoľko mesiacov
zapadol do svojej chalupy a spal. Spal ako medveď v brlohu. Zamýšľali sa nad tým mnohí
múdri ľudia, ale vysvetlenie sa nenašlo. Hádali, či jeho stav je dôsledok nezriadeného pitia
doma páleného alkoholu, alebo výbuchu striel vo vojne, alebo nejakej psychickej choroby.
Veľmi často si ho aj turisti fotografovali. Dovolil im to za menší poplatok. S rokmi chátral tak
ako jeho drevenica v blízkosti starého kostola. Drevenicu zrúcali a Andelíka pochovali. Musím
niekde pohľadať jeho fotografie, lebo by bolo na škodu, keby sa nezachovali...

S A L E Z I Á N I

Ešte počas pobytu v Terchovej sme nadviazali úzke vzťahy so žilinskými
Saleziánmi. Bolo to v čase, keď sa v Žiline postavil Saleziánsky ústav. Na jeho zriadenie a
výstavbu aj zásluhou mladého Terchovského farára Š. Bittera Terchovci prispeli značnou
mierou. Saleziáni boli veľmi múdri a vzdelaní ľudia, ktorí sa s vervou starali o výchovu, ba aj
zábavu mládeže. Vtedy bol predstavený saleziánov páter Fabera. Bol veľkým Pánkovým
priateľom, a tak jeho spolubratia boli častými hosťami na Terchovskej fare a spovedníkmi počas
spoločných spovedí pred sviatkami, alebo misiami. Stravovali sa u nás na notariáte, a tak som
sa s nimi dôvernejšie spoznal. Častým a vítaným pátrom bol páter Strečanský, ktorého som si
ani nevedel predstaviť bez jeho harmoniky. Zúčastňoval sa všetkých mládežníckych posedení
a tancovačiek, kde bol zárukou pokojných zábav. Bol vysokej impozantnej postavy, s čiernymi
vlnitými vlasmi a keď roztiahol harmoniku a zanôtil Boleráz, boleráz... alebo Červená sukýnka
musela být, bez ní se do školy nedalo jít... všetci boli na mäkko. Mládež i stárež ho zbožňovala
a on zas zbožňoval našu malú Mariku. Totiž okrem harmoniky mal vždy po ruke fotoaparát a
tak ju fotografoval za každých okolností. Urobil jej krásny portrét a keďže v tom čase už bol
„prevelený“ do Bratislavy, tak jej ho poslal ako pohľadnicu. Na adresu napísal: Slečna Marika
Blahová, Terchová, nič viac a predsa došla. Máme ju stále odloženú. Raz úlohu fotografa
prevzal Pánko a odfotografoval ho spolu s Marikou a to tiež bola veľmi pekná snímka – on
vysoký a ona taká drobná, asi dvojročná sa ho držala za reverendu, v ich pozadí „terchovský
skalný Mních“. Ale najkrajší záber bol jeho roztiahnutá harmonika, za ktorou stála Marika.
Bola z nej vidieť iba hlavička a po bokoch pršteky. O. i. aj túto mal na nejakej výstave...
Na pátra Strečanského mám len tie najlepšie spomienky. V čase komunistickej
perzekúcie sa mu podarilo utiecť do zahraničia, kde aj o veľa rokov neskôr zomrel na mozgovú

74