Page 77 - Staré Zlaté Časy

porážku. Keď ho mali zatvoriť, bol v Komárne. Vtedy tam bol zhodou okolností v žandárskom
zbore Terchovec Staňo – Žofie Staňovej z horného konca, syn. Ten mal nariadené Strečanského
spolu s inými zatvoriť. Keď prišli pre neho, páter povedal, že si ide do vedľajšej miestnosti
pripraviť nejaké veci. Staňo len tak mimochodom povedal – „času dosť, nech len idú, my
počkáme“. Vlastne dal pátrovi možnosť, ktorú on využil a vyskočil z okna prvého poschodia a
tak ušiel. Dodatočne sme sa dozvedeli, že preplával Dunaj, hoci po ňom strieľali. Keď sa dostal
na západ, vraj si poplietol domy a šiel žiadať o pomoc práve nejakého udavača. Len tak–tak, že
sa mu podarilo odtiaľ utiecť a zaklopať na správne dvere. Vo Švajčiarsku – v Berne sa stal
vysokým predstaviteľom saleziánskeho rádu. Služobne cestoval po celom svete a mal na
starosti Slovákov žijúcich v zahraničí. Stále bol zanietený hudobník, skladal krásne piesne k
úcte Panny Márie, ale venoval sa aj svetským pesničkám.
Myslím, že si zaslúži spomienku aj táto príhoda. Marika ho nevidela od svojich
troch rokov. Páter už s cudzím občianstvom nás v Žiline v septembri 1970 navštívil. Nestretli
sa, lebo práve rodila. Poslal jej ruženec z jadierok svätojánskeho chleba, na ktorom sa on
modlieval. Je to vzácna pamiatka. Vo svätý rok 1975 Marika s Alom boli na púti v Ríme.
Obzerali práve chrám Panny Márie Snežnej, keď sa stretli s pútnikmi amerických Slovákov.
Viedol ich už postarší kňaz, v ktorom Marika spoznala pátra Strečanského. Nabrala odvahu a
prihovorila sa mu. Keď sa mu predstavila, že je tá malá Marika, ktorú v detstve fotografovával,
vyobjímal ju a obaja sa neubránili slzám dojatia. Podotkol, že ho mohla poznať iba s pomocou
Panny Márie, ktorú obidvaja veľmi uctievajú. Veľmi ľutoval, že odchádza s pútnikmi ešte v ten
deň do USA. Nikto z nás sa už potom s ním nestretol, iba sme sa dozvedeli o jeho smrti.
Opatrujeme ešte niekoľko jeho skladieb a spomienky na krásne chvíle s ním.
Veľmi som sa priatelil aj s bratmi Sersénovcami, obaja boli saleziáni perzekvovaní
a dlho väznení. Antonovi sa podarilo neskôr zamestnať ako robotníkovi v čističke vôd v Žiline.
Chodieval často k nám na faru, dlho bol spovedníkom mojej ženy a aj po odchode do Beckova
mu posielala prosby o odslúženie sv. omší za celú našu rodinu, a tak sa snažila mu vylepšiť
aspoň trochu finančnú situáciu.
Páter Fabera bol dlho predstaveným žilinských saleziánov. S naším Pánkom mal
kamarátsky vzťah a medzi jeho obľúbencov patrili všetci Terchovci. Napadla ma jedna príhoda.
V Terchovej bol majiteľom píly Ján Vallo – Jančo a dvaja Hanuliakovci. Keď starý Jančo
ovdovel, mal už niečo vyše šesťdesiat rokov. Našiel si jednu mladú ženu od Meškov – Terezu
a túto si bral za manželku. Povedal, že chce mať sobáš u saleziánov v Žiline. Práve vtedy bol
predstavený páter Fabera. Jančo pozval aj mňa a istého Vallu za svedkov na svadbe. Bolo to
cez fašiangy a boli obrovské zimy. Na saniach sme prišli do Varina a odtiaľ vlakom do Žiliny a
do Saleziánskeho ústavu. Tam, ako aj teraz, bola pekná, veľká kaplnka, ktorá počas komunizmu
bola využívaná ako súdna sieň, v ktorej odznelo nie málo rozsudkov aj na smrť. V tejto kaplnke
bola tá svadba. Po svadbe urobili saleziáni slávnostný svadobný obed a nás štyroch obsluhoval
osobne páter Fabera. Starý Jančo mu dal do ruky ako odmenu za svadbu a hostinu 5 000 korún
– na tie časy to bol veľmi veľký peniaz.
Touto historkou som chcel dokumentovať vzťah, ktorý mali Terchovci k sale-
ziánom a opačne. Keď sme boli s manželkou a Pánkom neskoršie v Ríme a v Paríži, tam sa o
nás saleziáni vzorne starali. V Paríži to bol páter Revész a v Ríme páter Fabera, ktorý nás nielen
povodil po Cyrilometodskom ústave, ale nám zaopatril byt i stravu a obetoval svoj voľný čas a

75