Page 78 - Staré Zlaté Časy

poukazoval nám najkrajšie a najväčšie pamiatky Ríma. S ním sme sa dostali na také miesta,
kde je prístup obyčajnému smrteľníkovi nedostupný. Po večeroch sme sedeli pri poháriku
červeného vínka a spomínali na staré krásne i ťažké časy.
Sú ľudia, ktorí po zmene režimu sú pápežskejší ako sám pápež a kritizujú všetkých,
ktorí udržali počas totality cirkev funkčnú. Medzi kritizovaných patril aj náš Pánko. Raz mu z
biskupského úradu prišlo nariadenie, že je členom tzv. Pacem in terris. Keď sa pýtal, čo to
vlastne je, vtedajší pán biskup Pásztor mu povedal, že je to organizácia kňazov, ktorí sa snažia
o mier a bojujú proti vojnám. Proti tomu sa nedalo namietať. Nik z nás vojnu nechcel. Po druhé
mu vysvetlil, že sa touto organizáciou dá urobiť veľa pre cirkev. Čo bola pravda. Totiž, keď sa
na nejakej schôdzi, ktorá bola vysielaná televíziou, povedali niektoré potreby napr. zvýšiť počet
študentov na Bohosloveckej fakulte, alebo dostať z výroby do pastorácie niektorých odsúde-
ných kňazov a pod., bolo to verejné a niečo musela svetská komunistická moc povoliť. Pánko
bol inteligentný a rozumný rečník a vymohol pre cirkev veľa. Jeho príspevky vždy pre-
konzultoval p. biskup so svojimi poradcami a ozaj sa veľa dosiahlo. Tzv. svätý ľud boží boli
ľudia, ktorí väčšinou zakrývali svoje chyby v minulosti tým, že uvaľovali hanbu na druhých.
Taká malá pripomienka – Neraz zobralo ŠTB Pánka, držali ho vo vyšetrovacej väzbe, nútili k
spolupráci. Bol však tuhý koreň a nikdy na nikoho nič nepovedal. Tak ho postavili k okienku,
kde na neho nebolo vidieť, ale on všetkých videl a hlavne dobre počul. A hľa, terajší boží ľud
sa vo vyšetrovni ŠTB vždy zrútil a označoval aj nevinných a hlavne Pánka ako strojcu všetkých
protikomunistických akcií. „Tak vidíte pán farár, ako sa držia vaše ovečky, kydajú na vás, len
aby oni zostali čistí.“ Viem aj mená, ale je to už zbytočné, časy prešli, veľa z nich sa už
zodpovedá za svoje činy Hore a to je najdôležitejšie. Hovorím vám toto ako taký dlhý úvod
príhode, čo sa stala Pánkovi v Ríme. Bola púť kňazov do Ríma. Ako vieme, veľa našich
mladých odišlo za hranice aby študovali za kňazov. Všetci pochádzajúci zo Žilinského kraja
vďačili za podporu a pomoc aj finančnú p. kanonikovi Bitterovi. Tak sa stretli s Pánkom na
námestí sv. Petra a miesto vďaky mu otrčili chrbát, ba dokonca teatrálne zdvíhali ruky hore,
aby sa k nim nemohol priblížiť. Dotklo sa ho to a pri večernom stretnutí, ktoré poriadal páter
Fabera na jeho počesť sa stretli znova. Sedeli na opačnom konci stola a zarazene mlčali. Ich
údiv bol obrovský, keď páter Fabera Pánka vyobjímal a so slzami v očiach mu ďakoval za
veľkú pomoc nielen jemu, ale aj prítomným novokňazom, alebo bohoslovcom. Tých, ktorí ho
odsudzovali za účasť v Pacem in terris vysvetlil, že by cirkev bez pomoci ľudí ako je Pánko,
dávno skolabovala. „A hlavne, vy by ste teraz všetci sedeli v ČSR a strkali sa do zadkov
komunistom“ – zakončil svoju reč rázne.

P Á T E R S T A Š O

Porozprávam vám, ako som sa spoznal s pátrom Stašom. Asi v roku 1928, keď som
chodil do piatej, alebo šiestej Reálky v Žiline, dochádzal som denne z Varína do Žiliny. Raz na
varínskej stanici sme stretli mladého človeka. Predstavil sa nám a povedal, že je saleziánsky
klerik a študuje v Ríme. Čakal na autobus do Terchovej. Náhodou sa autobusu pri Židovskom
cintoríne niečo pokazilo, všetci sme museli vystúpiť a ísť peši. Bol to posledný autobus v ten
deň. Išli sme spolu až po Varín. Rozprávali sme sa, a to bolo naše prvé zoznámenie. Nás,
varínskych študentov bolo asi päť. Povedal nám, že pochádza z Terchovej.

76