Page 79 - Staré Zlaté Časy

Bol to veľký národovec, tešil sa, že už študuje veľa mladých ľudí aj z menších
dedín, teda, že sa rodí nová slovenská inteligencia, ktorá po čase prevezme riadiace funkcie do
svojich rúk. Totiž, v tom čase na Slovensku boli ťažké pomery. Bola veľká nezamestnanosť a
všetky lepšie miesta zastávali Česi. Napr.: keď na dedine bolo šesť žandárov, piati z nich boli
Česi. Považovali nás akoby za svoju kolóniu. Tvrdili, že Slováci nemajú svoju inteligenciu, čo
bola čiastočne aj pravda. Listonoš z Čiech sa na Slovensku ľahko stal vedúcim pošty, učiteľ na
najnižšom stupni sa u nás stal stredoškolským profesorom. Všetky vedúce miesta v štátnej
správe, na železnici atď. boli obsadené Čechmi.
Dlho som sa s pátrom Stašom nestretol. Keď bol postavený Saleziánsky ústav v
Žiline, stretli sme sa znova a spomínali na naše prvé stretnutie. Po zmene režimu na Národnom
súde bol pridelený ako osobný spovedník Dr. Tisu, ktorý sa staral ako katolícky kňaz – salezián
aj o ostatných súdených prominentov, ako boli Tuka, Mach, Kubala a iní predstavitelia
Slovenského štátu. Medzi súdenými bol aj generál Hoffle.
Po skončení súdov, poprave prezidenta a niekoľkých ďalších sa dostal páter Stašo
do Belušských Slatín ešte s jedným jezuitom, niekoľkonásobným doktorom, bývalým pred-
staveným jezuitov v Ružomberku. Obaja sa tam dostali po likvidácii rádov v 1953 roku. Zo
všetkého mali strach, boli neustále sledovaní, prenasledovaní a zažili mnoho utrpenia. Zvlášť
Stašo sa chcel dostať odtiaľ von, niekde do pastorácie. Náhodou bol v Belušských Slatinách p.
farár Bitter z Terchovej, s ktorým sa dobre poznal a poprosil ho o pomoc. Pánko sa postaral,
aby sa páter dostal za kaplána k nemu do Terchovej. Stašo prišiel do Terchovej a býval na fare.
Vedľa fary, smerom na horný koniec dediny, má postavený poschodový dom Križo, ktorý mal
za manželku staršiu sestru pátra. Páter obedovával u nás na notariáte, raňajky a večere mu nosila
sestra. Páter Stašo si ma veľmi obľúbil a žiadalo sa mu aj vyrozprávať. Neustále sa bál
odpočúvania. Asi aj tušil, že nemusí byť dlho na svete a potreboval niekomu dôveryhodnému
odovzdať svoje poznatky a skúsenosti. Chodili sme spolu na niekoľko hodinové prechádzky do
Vrátnej a až tam mi porozprával veci, o ktorých musel podpísať prehlásenie pod hrozbou smrti,
že ich nebude nikomu hovoriť. Zrejme ale chcel, aby sa cezo mňa zachovali. Hovoril, že on je
už azda jediný človek, ktorý o určitých veciach vie z prvej ruky, lebo aktívnych účastníkov
Národného súdu postupne likvidovali. Rozprával mi, ako prezidenta Tisu v žalári bili, aj o jeho
posledných chvíľach života.

P O P R A V A A P O H R E B P R E Z I D E N T A T I S U

Páter Stašo mal o štvrtej ráno sv. omšu. Dr. Tiso mu mlčky ukázal rany na prsiach
a po celom tele. S popravou sa čakalo ešte na prípadné udelenie milosti prezidentom Benešom,
o ktorú požiadali obhajcovia na čele s Dr. Žabkayom. Z Prahy prišla zamietavá odpoveď. Beneš
vraj povedal, že si to na seba neberie, ustanovil vládnu komisiu, nech tá rozhodne. V komisii
boli piati, z toho traja Česi na čele s Klementom Gottwaldom. Zo Slovákov tam bol za
demokratickú stranu podpredseda vlády Ursíny – evanjelik. Slováci hlasovali za milosť a Česi
za smrť. Komisiu zostavili tak, aby Slováci nemohli prehlasovať. Beneš, ako Pilát si umyl ruky
a prehlásil, že „nestranná komisia rozhodla tak ako rozhodla a na základe tohto rozhodnutia
milosť zamietam.“ Ursíni nám potom v Terchovej hovoril, že v komisii povedal – „Vidíte Česi,
Háchu ste si neobesili a nášho prezidenta, katolíckeho kňaza idete obesiť.“

77